ݺߣ

ݺߣShare a Scribd company logo

Brainstorming ako efektívna metóda skupinového riešenia problémov

•
•
Hana Adame
Hana Adame
1 of 4
Download to read offline
Brainstorming ako efektívna metóda skupinového riešenia problémov- ilúzia? (Argumentácia- úvod) Skupinová interakcia je jednou zo základných tém sociálnej psychológie. Niekedy je priestor pre takúto skupinovú spoluprácu vytvorený účelovo, s cieľom nájsť riešenie určitého problému. Vtedy je možné použiť rôzne metódy pre skupinové riešenie problémov, akým je napríklad aj brainstorming. Práve úroveň produktivity tejto metódy nie je úplne jednoznačná a jej výsledky v praxi nie sú tak efektívne, ako by sa podľa teórie mohlo na prvý pohľad javiť. Tento rozdiel medzi teóriou a poznatkami z praxe ma zaujali. Snažila som sa teda získať výsledky rôznych výskumov, ktoré potvrdzujú neefektivitu tejto metódy. V niekoľkých z odborných článkov je dokonca možné stretnúť sa s prirovnaním brainstormingu k ilúzií, od ktorej sa nechceme odpútať. (Anotácia) Táto práca uvádza výsledky niekoľkých výskumov, ktoré mali za cieľ preukázať neefektivitu brainstormingu ako techniky skupinového riešenia problémov. Ďalej je v práci uvedených niekoľko možných faktorov, ktoré sú rôznymi výskumníkmi považované za pravdepodobné príčiny zníženej produktivity počas procesu brainstormingu. Na záver sú v práci uvedené aj predpokladané príčiny prečo je aj naďalej, napriek protikladným výsledkom rôznych výskumov, brainstorming preferovanou metódou skupinovej práce. Kľúčové slová: brainstorming, skupinové riešenie problémov, skupinová práca, Brainstorming sa mi v súčasnosti javí ako veľmi populárna metóda využívaná rôznymi skupinami ľudí bez ohľadu na profesionálne zameranie, či prostredie. Podľa môjho názoru je veľkým lákadlom brainstormingu práve spontaneita, ktorú metóda ponúka. Zároveň to však môže zvádzať k určitému nadľahčenému prístupu k pravidlám. A nedodržiavanie pravidiel môže samozrejme často viesť k zníženej efektivite akejkoľvek metódy. V prípade brainstormingu je však príčin znižujúcich jej produktivitu oveľa viac, ale tieto už nie sú natoľko zrejmé na prvý pohľad. V roku 1948 Alex Osborn vydal svoju knihu Your creative power, v ktorej píše, že keď skupina pracuje spolu, členovia by mali byť spoločne zaangažovaní do „brainstorm“, čo znamená, že by mali používať mozog k rozbúreniu kreatívneho problému. Tak predstavuje techniku brainstormingu, ktorú zároveň označuje ako centrálny bod úspechu spoločnosti, v ktorej pracoval (Lehrer, 2012). O niekoľko rokov neskôr sa však objavuje prvá kritika tejto metódy skupinového riešenia problémov. V 1958 Taylor a kolektív ako prví odmietajú tvrdenie, že brainstorming je účinným a efektívnym spôsobom generovania myšlienok (Furnham, 2000). Pre účel svojich výskumov vytvorili dve skupiny účastníkov- nominálnu a reálnu skupinu (Furnham, 2000). Tieto pomenovania sa naďalej používali aj v iných výskumoch zaoberajúcich sa brainstormingom. Subjekty nominálnej skupiny „brainstormovali“ osamote, ich nápady, z ktorých boli odstránené tie nadbytočné, boli potom sčítané. Tento súčet bol vyšší než počet myšlienok získaných skupinovým brainstormingom reálnej skupiny (Furnham, 2000), čiže skupiny probandov pracujúcich spolu. Tieto zistenia
boli potvrdené niekoľkými ďalšími výskumami s rovnakými podmienkami, ale aj s rôznymi manipuláciami faktorov, ako je napríklad zloženie skupiny s hľadiska pohlavia. V 1996 sa Brown a Paulus pokúsili o vytvorenie „jednoduchého dynamického modelu“ troch pravdepodobných príčin zlyhávania metódy brainstormingu. Okrem iného v modeli uvádzajú, že táto metóda nie je efektívna, pretože členovia majú tendenciu k „prispôsobovaniu sa“. Jednotliví účastníci prispôsobia svoje tempo tvorby nápadov a myšlienok priemeru skupiny (Furnham, 2000). Myslím si, že na takúto tendenciu sa v praxi často zabúda. Napríklad v prípade, že je do skupiny laikov prizvaný jeden alebo dvaja odborníci s tým, že zadávateľ očakáva, že práve prítomnosť odborníkov bude viesť k lepšiemu výsledku. Ľahko sa však môže stať, že sa naplní predpoklad tohto modelu a prizvaní odborníci sa jednoducho prispôsobia priemeru skupiny. Iné tri možné príčiny navrhujú napríklad Diehl a Stroebe (Furnham, 2000). Pre nich sú príčinou neefiktivity brainstormingu tri samostatné procesy. Sociálne zaháľanie, obavy z hodnotenia a blokovanie myšlienok. V prípade sociálnej zaháľky bolo zistené, že je dokonca viazaná na viacero typov úloh. Prejavila sa pri úlohach fyzických, kreatívnych, kognitívnych, ale aj hodnotiacich (Furnham, 2000). S obavami z hodnotenia sa veľa ľudí stretáva aj v bežnom živote. V prípade brainstormingu ide o uzavretú skupinu ľudí v interakcii tvárou v tvár, takže tieto obavy z kritiky môžu byť pociťované intenzívnejšie. Pravidlá tejto metódy samozrejme akékoľvek hodnotenie nápadov zakazujú, ale často stačí mierny mimický výraz nesúhlasu alebo posmechu a kreatívne spontánné produkovanie nápadov účastníka sa zablokuje. Robson uvádza, že táto tendencia nám bráni v tom, aby sme prišli s nekonvenčným návrhom, ktorý by bol buď úplne správny, alebo by aspoň mohol spustiť ďalšie dobré nápady iných členov skupiny (Robson, 2002). Nielen Stroebe sa okrem snahy identifikovať príčiny neefektivity tejto metódy skupinového riešenia problémov venoval zároveň aj zisťovaniu dôvodov, prečo je, aj napriek nepriaznivým výsledkom výskumov, brainstorming využívaný a prezentovaný ako veľmi efektívna metóda. Prečo sa upíname na túto takzvanú „ilúziu skupinovej produktivity“. Práve Stroebe s kolektívom v 1992 navrhujú ako dôvod falošné spomienky, alebo nedokonalosť pamäte. Podľa nich, je pre účastníkov brainstormingu náročné rozlíšiť, ktoré z prezentovaných nápadov boli ich vlastné a ktoré vymysleli iní členovia skupiny (Nijstad, 2006). Ľahko sa tak môže stať, že si účastníci privlastnia viac myšlienok ako v skutočnosti vyprodukovali, čo samozrejme prispieva k lepšiemu pocitu zo svojho výkonu aj z metódy ako takej. Táto situácia však nemôže nastať v prípade probandov nominálných skupín. Títo účastníci nemajú ani možnosť zrovnania svojho výkonu s inými členmi, ktoré je v prípade brainstormingu v podstate jediným hodnotiacim kritériom, keďže hodnotenie samotných myšlienok je v procese zakázané. Nevedia teda zhodnotiť svoj výkon ani posúdiť, či je metóda účinná (Nijstad, 2006). Dôvod, prečo sa teda stále upíname na túto takzvanú ilúziu skupinovej produktivity by som videla v dvoch rozdielnych pohľadoch na účinnosť brainstormingu. Na jednej strane výsledky výskumov prezentujú brainstorming ako neefektívny. Na druhej strane stojí názor
ľudí, ktorí sa braisntormingu zúčastnili a na základe vyššie spomínaných dôvodov z neho nadobudli pozitívny pocit účinnosti. Pravdepodobne sa tak prikláňame k tomuto druhému názoru, ktorý je takpovediac z praxe a mohli by sme povedať, že je dostupnejší. Príspevok na webovej stránke: - článok odkazuje na konkrétne časti originálnej publikácie; k článku je uvedený autor; článok je aktuálny (cca 1 rok); autor vyberá primeranú slovnú zásobu; článok poskytuje objektívne informácie A. Furnham: obsahovo poskytuje široký záber z danej tématiky; autor je odborníkom v tejto oblasti; používa adekvátne odborné výrazy a termíny; poskytuje objektívne zhrňujúce informácie; autor sa nesnaží ovplyvniť čitateľa M. Robson: publikácia je prehľadná; vydanie je pomerne aktuálne; autor sa vyjadruje jasne a zrozumiteľne; poskytuje široký záber z problematiky; publikácia poskytuje objektívne informácie Literatúra: Furnham, A. (2000). The Brainstorming Myth. Business Strategy Review, 11(4), 21. LEHRER, Jonah. Groupthink: The Brainstorming Myth. In: The New Yorker [online]. 30.1.2012. 2012 [cit. 2013-01-05]. Dostupné z: http://www.newyorker.com/reporting/2012/01/30/120130fa_fact_lehrer Nijstad, B. A., Stroebe, W., & Lodewijkx, H. M. (2006). The illusion of group productivity: a reduction of failures explanation. European Journal Of Social Psychology, 36(1), 31-48. doi:10.1002/ejsp.295 ROBSON, Mike. Problem-solving in groups [online]. 3rd ed. Burlington, VT: Gower, c2002, viii, 163 p. [cit. 2013-01-05]. ISBN 05-660-8467-8. Dostupné z: http://books.google.cz/books?id=9OL9fndcVTwC&printsec=frontcover&dq=mike+robson&h l=en&sa=X&ei=8E3lUPm2AoTs0gXPioDYAQ&redir_esc=y#v=onepage&q&f=false Poznámka k použitej literatúre: v práci nie sú uvádzané doslovné citácie, ale parafrázy, keďže všetky literárne zdroje sú zahraničné a prekladané autorom tejto práce
Brainstorming ako efektívna metóda skupinového riešenia problémov

More Related Content

Brainstorming ako efektívna metóda skupinového riešenia problémov

  • 1. Brainstorming ako efektívna metóda skupinového riešenia problémov- ilúzia? (Argumentácia- úvod) Skupinová interakcia je jednou zo základných tém sociálnej psychológie. Niekedy je priestor pre takúto skupinovú spoluprácu vytvorený účelovo, s cieľom nájsť riešenie určitého problému. Vtedy je možné použiť rôzne metódy pre skupinové riešenie problémov, akým je napríklad aj brainstorming. Práve úroveň produktivity tejto metódy nie je úplne jednoznačná a jej výsledky v praxi nie sú tak efektívne, ako by sa podľa teórie mohlo na prvý pohľad javiť. Tento rozdiel medzi teóriou a poznatkami z praxe ma zaujali. Snažila som sa teda získať výsledky rôznych výskumov, ktoré potvrdzujú neefektivitu tejto metódy. V niekoľkých z odborných článkov je dokonca možné stretnúť sa s prirovnaním brainstormingu k ilúzií, od ktorej sa nechceme odpútať. (Anotácia) Táto práca uvádza výsledky niekoľkých výskumov, ktoré mali za cieľ preukázať neefektivitu brainstormingu ako techniky skupinového riešenia problémov. Ďalej je v práci uvedených niekoľko možných faktorov, ktoré sú rôznymi výskumníkmi považované za pravdepodobné príčiny zníženej produktivity počas procesu brainstormingu. Na záver sú v práci uvedené aj predpokladané príčiny prečo je aj naďalej, napriek protikladným výsledkom rôznych výskumov, brainstorming preferovanou metódou skupinovej práce. Kľúčové slová: brainstorming, skupinové riešenie problémov, skupinová práca, Brainstorming sa mi v súčasnosti javí ako veľmi populárna metóda využívaná rôznymi skupinami ľudí bez ohľadu na profesionálne zameranie, či prostredie. Podľa môjho názoru je veľkým lákadlom brainstormingu práve spontaneita, ktorú metóda ponúka. Zároveň to však môže zvádzať k určitému nadľahčenému prístupu k pravidlám. A nedodržiavanie pravidiel môže samozrejme často viesť k zníženej efektivite akejkoľvek metódy. V prípade brainstormingu je však príčin znižujúcich jej produktivitu oveľa viac, ale tieto už nie sú natoľko zrejmé na prvý pohľad. V roku 1948 Alex Osborn vydal svoju knihu Your creative power, v ktorej píše, že keď skupina pracuje spolu, členovia by mali byť spoločne zaangažovaní do „brainstorm“, čo znamená, že by mali používať mozog k rozbúreniu kreatívneho problému. Tak predstavuje techniku brainstormingu, ktorú zároveň označuje ako centrálny bod úspechu spoločnosti, v ktorej pracoval (Lehrer, 2012). O niekoľko rokov neskôr sa však objavuje prvá kritika tejto metódy skupinového riešenia problémov. V 1958 Taylor a kolektív ako prví odmietajú tvrdenie, že brainstorming je účinným a efektívnym spôsobom generovania myšlienok (Furnham, 2000). Pre účel svojich výskumov vytvorili dve skupiny účastníkov- nominálnu a reálnu skupinu (Furnham, 2000). Tieto pomenovania sa naďalej používali aj v iných výskumoch zaoberajúcich sa brainstormingom. Subjekty nominálnej skupiny „brainstormovali“ osamote, ich nápady, z ktorých boli odstránené tie nadbytočné, boli potom sčítané. Tento súčet bol vyšší než počet myšlienok získaných skupinovým brainstormingom reálnej skupiny (Furnham, 2000), čiže skupiny probandov pracujúcich spolu. Tieto zistenia
  • 2. boli potvrdené niekoľkými ďalšími výskumami s rovnakými podmienkami, ale aj s rôznymi manipuláciami faktorov, ako je napríklad zloženie skupiny s hľadiska pohlavia. V 1996 sa Brown a Paulus pokúsili o vytvorenie „jednoduchého dynamického modelu“ troch pravdepodobných príčin zlyhávania metódy brainstormingu. Okrem iného v modeli uvádzajú, že táto metóda nie je efektívna, pretože členovia majú tendenciu k „prispôsobovaniu sa“. Jednotliví účastníci prispôsobia svoje tempo tvorby nápadov a myšlienok priemeru skupiny (Furnham, 2000). Myslím si, že na takúto tendenciu sa v praxi často zabúda. Napríklad v prípade, že je do skupiny laikov prizvaný jeden alebo dvaja odborníci s tým, že zadávateľ očakáva, že práve prítomnosť odborníkov bude viesť k lepšiemu výsledku. Ľahko sa však môže stať, že sa naplní predpoklad tohto modelu a prizvaní odborníci sa jednoducho prispôsobia priemeru skupiny. Iné tri možné príčiny navrhujú napríklad Diehl a Stroebe (Furnham, 2000). Pre nich sú príčinou neefiktivity brainstormingu tri samostatné procesy. Sociálne zaháľanie, obavy z hodnotenia a blokovanie myšlienok. V prípade sociálnej zaháľky bolo zistené, že je dokonca viazaná na viacero typov úloh. Prejavila sa pri úlohach fyzických, kreatívnych, kognitívnych, ale aj hodnotiacich (Furnham, 2000). S obavami z hodnotenia sa veľa ľudí stretáva aj v bežnom živote. V prípade brainstormingu ide o uzavretú skupinu ľudí v interakcii tvárou v tvár, takže tieto obavy z kritiky môžu byť pociťované intenzívnejšie. Pravidlá tejto metódy samozrejme akékoľvek hodnotenie nápadov zakazujú, ale často stačí mierny mimický výraz nesúhlasu alebo posmechu a kreatívne spontánné produkovanie nápadov účastníka sa zablokuje. Robson uvádza, že táto tendencia nám bráni v tom, aby sme prišli s nekonvenčným návrhom, ktorý by bol buď úplne správny, alebo by aspoň mohol spustiť ďalšie dobré nápady iných členov skupiny (Robson, 2002). Nielen Stroebe sa okrem snahy identifikovať príčiny neefektivity tejto metódy skupinového riešenia problémov venoval zároveň aj zisťovaniu dôvodov, prečo je, aj napriek nepriaznivým výsledkom výskumov, brainstorming využívaný a prezentovaný ako veľmi efektívna metóda. Prečo sa upíname na túto takzvanú „ilúziu skupinovej produktivity“. Práve Stroebe s kolektívom v 1992 navrhujú ako dôvod falošné spomienky, alebo nedokonalosť pamäte. Podľa nich, je pre účastníkov brainstormingu náročné rozlíšiť, ktoré z prezentovaných nápadov boli ich vlastné a ktoré vymysleli iní členovia skupiny (Nijstad, 2006). Ľahko sa tak môže stať, že si účastníci privlastnia viac myšlienok ako v skutočnosti vyprodukovali, čo samozrejme prispieva k lepšiemu pocitu zo svojho výkonu aj z metódy ako takej. Táto situácia však nemôže nastať v prípade probandov nominálných skupín. Títo účastníci nemajú ani možnosť zrovnania svojho výkonu s inými členmi, ktoré je v prípade brainstormingu v podstate jediným hodnotiacim kritériom, keďže hodnotenie samotných myšlienok je v procese zakázané. Nevedia teda zhodnotiť svoj výkon ani posúdiť, či je metóda účinná (Nijstad, 2006). Dôvod, prečo sa teda stále upíname na túto takzvanú ilúziu skupinovej produktivity by som videla v dvoch rozdielnych pohľadoch na účinnosť brainstormingu. Na jednej strane výsledky výskumov prezentujú brainstorming ako neefektívny. Na druhej strane stojí názor
  • 3. ľudí, ktorí sa braisntormingu zúčastnili a na základe vyššie spomínaných dôvodov z neho nadobudli pozitívny pocit účinnosti. Pravdepodobne sa tak prikláňame k tomuto druhému názoru, ktorý je takpovediac z praxe a mohli by sme povedať, že je dostupnejší. Príspevok na webovej stránke: - článok odkazuje na konkrétne časti originálnej publikácie; k článku je uvedený autor; článok je aktuálny (cca 1 rok); autor vyberá primeranú slovnú zásobu; článok poskytuje objektívne informácie A. Furnham: obsahovo poskytuje široký záber z danej tématiky; autor je odborníkom v tejto oblasti; používa adekvátne odborné výrazy a termíny; poskytuje objektívne zhrňujúce informácie; autor sa nesnaží ovplyvniť čitateľa M. Robson: publikácia je prehľadná; vydanie je pomerne aktuálne; autor sa vyjadruje jasne a zrozumiteľne; poskytuje široký záber z problematiky; publikácia poskytuje objektívne informácie Literatúra: Furnham, A. (2000). The Brainstorming Myth. Business Strategy Review, 11(4), 21. LEHRER, Jonah. Groupthink: The Brainstorming Myth. In: The New Yorker [online]. 30.1.2012. 2012 [cit. 2013-01-05]. Dostupné z: http://www.newyorker.com/reporting/2012/01/30/120130fa_fact_lehrer Nijstad, B. A., Stroebe, W., & Lodewijkx, H. M. (2006). The illusion of group productivity: a reduction of failures explanation. European Journal Of Social Psychology, 36(1), 31-48. doi:10.1002/ejsp.295 ROBSON, Mike. Problem-solving in groups [online]. 3rd ed. Burlington, VT: Gower, c2002, viii, 163 p. [cit. 2013-01-05]. ISBN 05-660-8467-8. Dostupné z: http://books.google.cz/books?id=9OL9fndcVTwC&printsec=frontcover&dq=mike+robson&h l=en&sa=X&ei=8E3lUPm2AoTs0gXPioDYAQ&redir_esc=y#v=onepage&q&f=false Poznámka k použitej literatúre: v práci nie sú uvádzané doslovné citácie, ale parafrázy, keďže všetky literárne zdroje sú zahraničné a prekladané autorom tejto práce