ݺߣ

ݺߣShare a Scribd company logo

Záverečný úkol

•Download as DOCX, PDF•
•
Marianna Babjaková
Marianna Babjaková
1 of 5
Download to read offline
Marianna Babjaková 413308 Argumentácia: Danú tému som si vybrala, pretože považujem za celkom zaujímavé povšimnúť si ako sa menil ideál ženskej krásy v rôznych časoch a miestach. Túto prácu som vypracovala na predmet Úvod do uměnovědnýchstudií, kde som si mali vybrať tému, v mojom prípade to bola premena vkusu, a tú som aplikovala na nejakú konkrétnu problematiku, ktorou pre mňa bolo zobrazovanie žien . S touto témou som pracovala tak, že som si naštudovala Dejiny krásy od Umberta Eca a postupne som sa prepracovala k iným dielam významných teoretikov umenia a použila som takistosvoje znalosti z odboru Dejín umenia. Pôvodne som sa chcela zamerať na viac období, ale keďže mi to rozsah nedovolil, snažila som sa aspoň stručne načrtnúť zásadné premeny pri zobrazovaní ženskej krásy. Anotácia: Cieľom práce bolo poskytnúť stručný prehľad premeny ženskej krásy vo výtvarnom umení. V práci je na niekoľkých obdobiach načrtnutý chronologický priebeh premeny vkusu, pričom autor začína pri pravekých Venušiach a jeho práca končí pri tých renesančných. Autor sa zameriava takisto aj na spoločenské pomery, ktoré mali takisto veľký vplyv na zobrazovanie žien. Kľúčové slová: krása, žena, premena, ideál, umenie Zdroje: monografia:ECO, Umberto: Dejiny krásy. Praha: Argo, 2005. 439 s. ISBN 80-7203-677-7 dôvody: - UmbertoEco je uznávaným teoretikom umenia - rozsiahla charakteristika dejín krásy od antiky až po moderné umenie - kniha bola vydaná roku 2005, takže je aktuálna - objektivita podávaných informácií - seriózne vydavateľstvo
elektronický článok zo zborníku:MISTRÍK, Erich: Kultúra ako emócia. Multikultúrna zbierka esejí, nielen o „nás“. Bratislava : Nadácia Milana Šimečku, 2006. ISBN 80-89008-22-4, s. 131- 146 -Erich Mistrík je erudovaný v odbore kultúrnej histórii; riaditeľ Ústavu humanitných predmetov na Univerzite Komenského v Bratislave - väčšina jeho diel bola vydaná renomovaným vydavateľstvom Iris - vo svojom texte porovnáva zobrazovanie žien v praveku a staroveku, ich tvary, upravovanie, spôsob života - objektívnosť poskytovaných faktov - bezchybnosť v oblasti jazyka, zrozumiteľnosť webová stránka:PENG, E.: HistoryofWhat Society ViewedasWomenBeauty. slideshare.net, [ cit. 1.1.2013 ]. Dostupné ): http://http://www.slideshare.net/emilypeng1/history-of-what- society-viewed-as-women-beauty-8005550 - presné a objektívne informácie - môžeme zistiť dátum publikovania - funkčné linky a odkazy - prehľadná a systematická práca, použitie obrázkov - bezchybnosť v oblasti jazyka
Premena ideálu ženskej krásy vo výtvarnom umení (do začiatku novoveku) Krása nikdy nebola niečím absolútnym a nemenným, ale v rôznych historických obdobiach a rôznych oblastiach sveta brala na seba odlišnú podobu.Diela výtvarných umelcov určitého historického obdobia oslavovali určitý typ ženskej krásy, niekedy to bola žena ako matka, inokedy čistá a nepoškvrnená Panna Mária alebo zmyselná Venuša. Aj keď boli ženy často vylúčené z mocenskej hierarchie či laickej alebo cirkevnej, v umení boli najopakovanejším motívom.„Cez vnímanie rôznych ideálov ženskej krásy spoznávame rôzne prístupy k svetu, rôzne vnímanie človeka, rôzne kultúrne normy. Ideál ženskej krásy nám pomôže uvedomovať si, ako hlboko siahajú rozdiely v kultúrach.“ (Mistrík, 2006, s.133) Žena bola zobrazovaná už od počiatkov vekov. Dôkazom toho môžu byť nájdené Venuše, ktorých vek sa datuje vyše 20 000 pnl. Venuše sú sošky zobrazujúce ženy, so zvýraznenými pohlavnými znakmi a zanedbanými črtami tváre/hlavy a nôh. Avšak nešlo o výtvarné motívy, súviselo to skôr s kultom matky, ako ženy zabezpečujúcej „teplo rodinného krbu“ a potomstvo. No napriek tomu, nám ponúkajú takmer jasnú predstavu aký bol ženský ideál pravekej ženy. Zjavná obezita figúrok naznačuje, že v období ich tvorby bola obezita jedným z kritérií na prezentáciu túžby po hojnosti a bezpečí. Tento kult bol pomerne rozšírený, čoho dôkazom nám môžu byť náleziská po celej Európy. V starovekom Egypte sa ideál ženskej krásy postupne mení, už to nie len matka a rodička, ale takisto aj božská manželka a niekedy dokonca aj vládkyňa. Žena sa stala dôležitou súčasťou kultúry, bola často zobrazovaná na stenách chrámov alebo vo forme búst, napr. Nefertiti, Kleopatra. „Egypťania vedeli oceniť aj kyprejšie ženské tvary, tie však neboli také prehnané, ako sú na paleolitických soškách, boli to len tvary zrelých žien v plnom období plodnosti.“(Mistrík, 2006, s.134) Pre archaické Grécko bola typická oblečená socha dievčiny často s bohatým účesom, koré, vytesaná zvyčajne z mramor, vápenca, pieskovca alebo bronzu. Koré nebola portrétom, ale idealizovaným typom ženy so schematickou tvárou v strnulom postoji s ľahkým úsmevom na tvári. Postupne sa však umenie pohýnalo dopredu v klasickom období vzostupu Atén a tak došlo k zmyselnejšiemu zobrazeniu ženy, umelci sa pokúšali zobraziť žijúcu krásu tela. V gréckej mytológii sa ženám venuje pomerne veľká pozornosť čoho dôkazom sú chrámy im zasväcované, v ktorých sa nachádzali ich nadživotné sochy. Boli to sochy zobrazujúce mladé a krásne bohyne so zmysluplným pohľadom, z ktorých výrazu bolo možno vycítiť harmóniu
tela a ducha, ktorá bola pre Grékov tak dôležitá – kalokagatia. „V stredoveku sa taktiež začína formovať ideál ženskej krásy ako ženy vytúženej a nedostupnej, objekt čistej a vznešenej lásky, vyvolávajúcej túžbu, čím viac jenedostupnejšia. Neskôr sa vytvoril ideál anjelskej ženy, ktorá už nie je pokušením k hriechu a zrade, ale cestou k spáse a prostriedkom povznesenia k Bohu.“ (Babušová, 2012, s.9) Držiteľkou týchto vlastností bola práve Panna Mária, ktorá bola každodenne vzývaná a jej obraz, maľovaný či tesaný, dostával častejšie podobu „krásnej Madony“ vycibreného štýlu s dôrazom na jej materstvo.V prípade Panny Márie pretrval námet dodnes ako symbol obetujúcej sa matky. Väčšinou bola vyobrazená ako mladá žena, nežne držiaca svojho malého syna na svojich kolenách alebo v náručí. Vlasy jej zakrýval odev a pohľad jej mieril na jej syna, pre toto obdobie typické vysoké čelo, ktoré bolo symbolom krásy. Panna Mária nemala vyjadrovať ideál krásy svojím výzorom, no skôr duchovnými hodnotami, duchovnou čistotou a nepoškvrnenosťou.Ďalším podobným a opakovaným motívom boli svätice, ktoré disponovali podobnými vlastnosťami ako Panna Mária. Pre české zeme boli typické tzv. krásne madony; stojace sochy Panny Márie držiacej malého Krista. V období stredoveku sa darí aj ďalšiemu dôležitému motívu a tým bola čarodejnica, žena posadnutá diablom páchajúca zlé veci, za ktoré musela byť upálená. Niektorí umelci ju zobrazovali ako mladú a prefíkanú ženu, ktorá si dokáže podmaniť srdcia mužov, iní ako starú zvráskavenú starenu, častokrát bola vyobrazená v prítomnosti diabla. Bosorky stvárňovali aj takí umelci akými boli Albrecht Dürer, HieronymusBosch alebo MarcantonioRaimondi. Aj keď renesancia hlásala návrat k antike po formálnej stránke, renesanční umelci hľadali krásu nadzmyslovú, zrakom nepostihnuteľnú. „Renesančná žena okremtoho, že dbá o svoje telo, používa kozmetiku, diktuje módu, pričom nezabúda rozvíjať ducha, venuje sa maľbe. Na obrazoch maliari zobrazujú krásu nahého ženského tela,podrobenej kanónu harmónie, proporčnosti a uhladenosti.“ (Eco, 2005, s. 161 - 198) Na väčšine renesančných obrazoch je mladá nahá Venuša s dlhým plavými vlasmi, pokojne si ležiaca na lúke alebo umiestnená na lôžko, vždy uvedomujúca si krásu svojho tela. Takáto Venuša bola zvečnená na plátno umelcami ako bol Tizian, Giorgione, Botticeli alebo Vecchio. „Figúra ženy ako námet bola vždy zrkadlom, v ňom sa odráža kultúra doby, jejmorálka a jej duch.“ (Kšica, 2007, s. 103) Ženy to nemali v dejinách ľahké a ich spoločenské postavenie sa
menilo rovnako rýchlo ako spôsob ich zobrazovania v dejinách umenia. Keďže bola žena najčastejšie sa vyskytujúcim motívom, dokážeme si vytvoriť mienku u dobovej situácii, o jej postavení v rodine, v spoločnosti, o oblečení, o účesoch aké sa vtedy nosili. Použitá literatúra: MISTRÍK, Erich: Kultúra ako emócia. Multikultúrna zbierka esejí, nielen o „nás“. Bratislava : Nadácia Milana Šimečku, 2006. ISBN 80-89008-22-4, s. 131-146 ECO, Umberto: Dejiny krásy. Praha : Argo, 2005. 439 s. ISBN 80-7203-677-7 KŠICA, Miroslav et al.: Žena v pravěkémumění. Moravské nálezy v euroasijském kontextu.Třicettisíciletí reality a abstrakcemateřskýchbožstev. Brno : Moravskosliezska akadémiepre vedu, kultúru a umenie, 2007, 175 s. Bez ISBN BABUŠOVÁ, Mária: Obraz ženy v súčasnom výtvarnom umení (bakalárska práca). Nitra. Univerzita Konštantína Filozofa. 2012. 45 s. PENG, E.: HistoryofWhat Society ViewedasWomenBeauty. slideshare.net, [ cit. 1.1.2013 ]. Dostupné ): http://http://www.slideshare.net/emilypeng1/history-of-what-society-viewed-as-women-beauty- 8005550

More Related Content

Záverečný úkol

  • 1. Marianna Babjaková 413308 Argumentácia: Danú tému som si vybrala, pretože považujem za celkom zaujímavé povšimnúť si ako sa menil ideál ženskej krásy v rôznych časoch a miestach. Túto prácu som vypracovala na predmet Úvod do uměnovědnýchstudií, kde som si mali vybrať tému, v mojom prípade to bola premena vkusu, a tú som aplikovala na nejakú konkrétnu problematiku, ktorou pre mňa bolo zobrazovanie žien . S touto témou som pracovala tak, že som si naštudovala Dejiny krásy od Umberta Eca a postupne som sa prepracovala k iným dielam významných teoretikov umenia a použila som takistosvoje znalosti z odboru Dejín umenia. Pôvodne som sa chcela zamerať na viac období, ale keďže mi to rozsah nedovolil, snažila som sa aspoň stručne načrtnúť zásadné premeny pri zobrazovaní ženskej krásy. Anotácia: Cieľom práce bolo poskytnúť stručný prehľad premeny ženskej krásy vo výtvarnom umení. V práci je na niekoľkých obdobiach načrtnutý chronologický priebeh premeny vkusu, pričom autor začína pri pravekých Venušiach a jeho práca končí pri tých renesančných. Autor sa zameriava takisto aj na spoločenské pomery, ktoré mali takisto veľký vplyv na zobrazovanie žien. Kľúčové slová: krása, žena, premena, ideál, umenie Zdroje: monografia:ECO, Umberto: Dejiny krásy. Praha: Argo, 2005. 439 s. ISBN 80-7203-677-7 dôvody: - UmbertoEco je uznávaným teoretikom umenia - rozsiahla charakteristika dejín krásy od antiky až po moderné umenie - kniha bola vydaná roku 2005, takže je aktuálna - objektivita podávaných informácií - seriózne vydavateľstvo
  • 2. elektronický článok zo zborníku:MISTRÍK, Erich: Kultúra ako emócia. Multikultúrna zbierka esejí, nielen o „nás“. Bratislava : Nadácia Milana Šimečku, 2006. ISBN 80-89008-22-4, s. 131- 146 -Erich Mistrík je erudovaný v odbore kultúrnej histórii; riaditeľ Ústavu humanitných predmetov na Univerzite Komenského v Bratislave - väčšina jeho diel bola vydaná renomovaným vydavateľstvom Iris - vo svojom texte porovnáva zobrazovanie žien v praveku a staroveku, ich tvary, upravovanie, spôsob života - objektívnosť poskytovaných faktov - bezchybnosť v oblasti jazyka, zrozumiteľnosť webová stránka:PENG, E.: HistoryofWhat Society ViewedasWomenBeauty. slideshare.net, [ cit. 1.1.2013 ]. Dostupné ): http://http://www.slideshare.net/emilypeng1/history-of-what- society-viewed-as-women-beauty-8005550 - presné a objektívne informácie - môžeme zistiť dátum publikovania - funkčné linky a odkazy - prehľadná a systematická práca, použitie obrázkov - bezchybnosť v oblasti jazyka
  • 3. Premena ideálu ženskej krásy vo výtvarnom umení (do začiatku novoveku) Krása nikdy nebola niečím absolútnym a nemenným, ale v rôznych historických obdobiach a rôznych oblastiach sveta brala na seba odlišnú podobu.Diela výtvarných umelcov určitého historického obdobia oslavovali určitý typ ženskej krásy, niekedy to bola žena ako matka, inokedy čistá a nepoškvrnená Panna Mária alebo zmyselná Venuša. Aj keď boli ženy často vylúčené z mocenskej hierarchie či laickej alebo cirkevnej, v umení boli najopakovanejším motívom.„Cez vnímanie rôznych ideálov ženskej krásy spoznávame rôzne prístupy k svetu, rôzne vnímanie človeka, rôzne kultúrne normy. Ideál ženskej krásy nám pomôže uvedomovať si, ako hlboko siahajú rozdiely v kultúrach.“ (Mistrík, 2006, s.133) Žena bola zobrazovaná už od počiatkov vekov. Dôkazom toho môžu byť nájdené Venuše, ktorých vek sa datuje vyše 20 000 pnl. Venuše sú sošky zobrazujúce ženy, so zvýraznenými pohlavnými znakmi a zanedbanými črtami tváre/hlavy a nôh. Avšak nešlo o výtvarné motívy, súviselo to skôr s kultom matky, ako ženy zabezpečujúcej „teplo rodinného krbu“ a potomstvo. No napriek tomu, nám ponúkajú takmer jasnú predstavu aký bol ženský ideál pravekej ženy. Zjavná obezita figúrok naznačuje, že v období ich tvorby bola obezita jedným z kritérií na prezentáciu túžby po hojnosti a bezpečí. Tento kult bol pomerne rozšírený, čoho dôkazom nám môžu byť náleziská po celej Európy. V starovekom Egypte sa ideál ženskej krásy postupne mení, už to nie len matka a rodička, ale takisto aj božská manželka a niekedy dokonca aj vládkyňa. Žena sa stala dôležitou súčasťou kultúry, bola často zobrazovaná na stenách chrámov alebo vo forme búst, napr. Nefertiti, Kleopatra. „Egypťania vedeli oceniť aj kyprejšie ženské tvary, tie však neboli také prehnané, ako sú na paleolitických soškách, boli to len tvary zrelých žien v plnom období plodnosti.“(Mistrík, 2006, s.134) Pre archaické Grécko bola typická oblečená socha dievčiny často s bohatým účesom, koré, vytesaná zvyčajne z mramor, vápenca, pieskovca alebo bronzu. Koré nebola portrétom, ale idealizovaným typom ženy so schematickou tvárou v strnulom postoji s ľahkým úsmevom na tvári. Postupne sa však umenie pohýnalo dopredu v klasickom období vzostupu Atén a tak došlo k zmyselnejšiemu zobrazeniu ženy, umelci sa pokúšali zobraziť žijúcu krásu tela. V gréckej mytológii sa ženám venuje pomerne veľká pozornosť čoho dôkazom sú chrámy im zasväcované, v ktorých sa nachádzali ich nadživotné sochy. Boli to sochy zobrazujúce mladé a krásne bohyne so zmysluplným pohľadom, z ktorých výrazu bolo možno vycítiť harmóniu
  • 4. tela a ducha, ktorá bola pre Grékov tak dôležitá – kalokagatia. „V stredoveku sa taktiež začína formovať ideál ženskej krásy ako ženy vytúženej a nedostupnej, objekt čistej a vznešenej lásky, vyvolávajúcej túžbu, čím viac jenedostupnejšia. Neskôr sa vytvoril ideál anjelskej ženy, ktorá už nie je pokušením k hriechu a zrade, ale cestou k spáse a prostriedkom povznesenia k Bohu.“ (Babušová, 2012, s.9) Držiteľkou týchto vlastností bola práve Panna Mária, ktorá bola každodenne vzývaná a jej obraz, maľovaný či tesaný, dostával častejšie podobu „krásnej Madony“ vycibreného štýlu s dôrazom na jej materstvo.V prípade Panny Márie pretrval námet dodnes ako symbol obetujúcej sa matky. Väčšinou bola vyobrazená ako mladá žena, nežne držiaca svojho malého syna na svojich kolenách alebo v náručí. Vlasy jej zakrýval odev a pohľad jej mieril na jej syna, pre toto obdobie typické vysoké čelo, ktoré bolo symbolom krásy. Panna Mária nemala vyjadrovať ideál krásy svojím výzorom, no skôr duchovnými hodnotami, duchovnou čistotou a nepoškvrnenosťou.Ďalším podobným a opakovaným motívom boli svätice, ktoré disponovali podobnými vlastnosťami ako Panna Mária. Pre české zeme boli typické tzv. krásne madony; stojace sochy Panny Márie držiacej malého Krista. V období stredoveku sa darí aj ďalšiemu dôležitému motívu a tým bola čarodejnica, žena posadnutá diablom páchajúca zlé veci, za ktoré musela byť upálená. Niektorí umelci ju zobrazovali ako mladú a prefíkanú ženu, ktorá si dokáže podmaniť srdcia mužov, iní ako starú zvráskavenú starenu, častokrát bola vyobrazená v prítomnosti diabla. Bosorky stvárňovali aj takí umelci akými boli Albrecht Dürer, HieronymusBosch alebo MarcantonioRaimondi. Aj keď renesancia hlásala návrat k antike po formálnej stránke, renesanční umelci hľadali krásu nadzmyslovú, zrakom nepostihnuteľnú. „Renesančná žena okremtoho, že dbá o svoje telo, používa kozmetiku, diktuje módu, pričom nezabúda rozvíjať ducha, venuje sa maľbe. Na obrazoch maliari zobrazujú krásu nahého ženského tela,podrobenej kanónu harmónie, proporčnosti a uhladenosti.“ (Eco, 2005, s. 161 - 198) Na väčšine renesančných obrazoch je mladá nahá Venuša s dlhým plavými vlasmi, pokojne si ležiaca na lúke alebo umiestnená na lôžko, vždy uvedomujúca si krásu svojho tela. Takáto Venuša bola zvečnená na plátno umelcami ako bol Tizian, Giorgione, Botticeli alebo Vecchio. „Figúra ženy ako námet bola vždy zrkadlom, v ňom sa odráža kultúra doby, jejmorálka a jej duch.“ (Kšica, 2007, s. 103) Ženy to nemali v dejinách ľahké a ich spoločenské postavenie sa
  • 5. menilo rovnako rýchlo ako spôsob ich zobrazovania v dejinách umenia. Keďže bola žena najčastejšie sa vyskytujúcim motívom, dokážeme si vytvoriť mienku u dobovej situácii, o jej postavení v rodine, v spoločnosti, o oblečení, o účesoch aké sa vtedy nosili. Použitá literatúra: MISTRÍK, Erich: Kultúra ako emócia. Multikultúrna zbierka esejí, nielen o „nás“. Bratislava : Nadácia Milana Šimečku, 2006. ISBN 80-89008-22-4, s. 131-146 ECO, Umberto: Dejiny krásy. Praha : Argo, 2005. 439 s. ISBN 80-7203-677-7 KŠICA, Miroslav et al.: Žena v pravěkémumění. Moravské nálezy v euroasijském kontextu.Třicettisíciletí reality a abstrakcemateřskýchbožstev. Brno : Moravskosliezska akadémiepre vedu, kultúru a umenie, 2007, 175 s. Bez ISBN BABUŠOVÁ, Mária: Obraz ženy v súčasnom výtvarnom umení (bakalárska práca). Nitra. Univerzita Konštantína Filozofa. 2012. 45 s. PENG, E.: HistoryofWhat Society ViewedasWomenBeauty. slideshare.net, [ cit. 1.1.2013 ]. Dostupné ): http://http://www.slideshare.net/emilypeng1/history-of-what-society-viewed-as-women-beauty- 8005550